Keď v roku 2002 dostál ten pán mŕtvicu, neveril som, že ešte niekedy ho budem počuť spievať (niečo; a tobôž nie niečo nové). Keď v roku 2011 pozerám na internete na klip, neverím svojmu sluchu. Pán Václav Neckář a jeho Půlnoční sa predstavuje mojim zmyslom.
Prvý krát som na chvíľu stíšil zvuk, aby som sa len pozeral. Pozeral som sa na pána Neckářa, pozeral som sa na klip. Emotívne na mňa pôsobilo „prelínanie“ človeka s kresbou.
Druhý krát som si založil na uši slúchadielka, prekryl som obraz … a počúval som hlas, hudbu, ktoré v podstate zneli vo mne, v mojej hlave. Počúvam jeho hlas a v sebe počujem aj mamin hlas, ktorá je tiež po mŕtvici. Počúvam hudbu a v sebe počujem tlkot svojho srdca.
Nenapíšem viac, iba slovko ďakujem (a pre niektorých z Vás vkladám aj link na nový hit, ktorý v Čechách oslovil mladých aj bývalých mladých).