Založ si blog

Myšlienky nad dopisom z Úradu vlády!

Nie menej vhodný, by bol aj názov pre tento článok: Slovenská republika, štát ktorý sa môže hanbiť za svoju minulosť a súčasnosť! Moje slova sú určené aj pre poškodených Poľnobankou (Klienti aj zamestnanci, bez ohľadu na ktorýkoľvek evolučný názov banky do roku 2001), ozvite sa mi. Spolu dokážeme viac!

 

Slovenská poľnohospodárska banka (SPB), neskôr premenovaná na Poľnobanku a ešte neskôr zas premenovaná na Unibanku, sa neslávne zapísala do svetových dejín bankovníctva. Veď koľko bánk sveta, podľa vlastníckej štruktúry vo väčšinovom štátnom vlastníctve, plnilo aj rôznorodé nebankové funkcie. Jednou z tých nebankových funkcií bola tá, že banka bola v jednej oblasti výsostne politická záležitosť. Politické garnitúry v rokoch 1990 až 2011, znemožnili v prípade tejto banky aj to najzákladnejšie – právny stav! Veď aj bolo prečo …
Takže po mojich rôznych neúspešných úkonoch na polícií SR (prvý v roku 1997), na prokuratúre SR, pri oslovení politických strán a ďalších krokoch v NBS a Generálnej prokuratúre SR, na NR SR, som sa až v roku 2012 obrátil na Úrad vlády SR a …. Nedivte sa mi, že som sa tie roky nevzdal, ani že som bol roky ako hlupák, čo búchal na zatvorené dvere. Chcel som a musel som tento problém vyriešiť, aby som mal šancu žiť ako človek. Zvieratá nie sú schopné konať tak, ako ľudia a verte, že za tie roky som si svoje vytrpel a prežil – od zvierat a ľudí v službách Slovenskej republiky. Prežil som si „svoje“ bez odsúdenia, bez viny, bez možnosti poznať dôvody, či sa obhájiť. O čo to mal lepšie ten, čo ho len popravili a nedonútili žiť, tak ako som musel žiť ja!
Uffff, konečne som si mohol takto od srdca napísať svoj názor. Kým som nemal v rukách dopis z Úradu vlády SR, tak stále v mojom podvedomí bola myšlienka, ktorú do mňa v roku 1997 zasial jeden z tých, čo „v službách štátu“ konal rôzne podlosti. Myslím si, že bude pre nás prospešné (pre mňa ako pisateľa týchto riadkov a Vás, mojich čitateľov), ak aj Vy budete mať možnosť spoznať dopis z Úradu vlády, o ktorom píšem.
Tu je (Prepáčte mi, že niektoré údaje som vybielil)!
Kus papiera, ktorý konečne niečo potvrdzuje, možno že aj farizejský, ale mne dáva nádej. Škoda len, že tento kus papiera prišiel až teraz, v tomto predvolebnom čase. Jeden politik a jeho spolustraníci kričia z bilboardov, že ľudia potrebujú istotu. Smeráci istotu, nielen mne, ale všetkým poškodeným bankou, nedokázali dať počas celého svojho vládnutia! Ako chcú teraz dať istoty všetkým občanom? Za tie roky ich vládnutia, keby mi boli dali aspoň nádej tak, ako týmto jediným listom mi dokázala dať nádej dnešná premiérka. A to pán Fico nemal vo svojej vláde pánov Dzurindu, či Miklóša, ako mala ona. Mal len v parlamente Mečiara, či Slotu tak, ako ona mala v parlamente Bugára a Hrušovského. Jeden kus papiera a na čo všetko aktuálne dokáže poukázať.
Ešte sa slovkom pristavím pri ríši zvierat. Nebyť Gorily (to je to slovko z ríše zvierat), nebyť politikov z 99%, tak už asi ani ja, by som nebol mal silu obrátiť na niekoho konkrétneho. V mojich poznatkoch figuruje aj taka dôveryhodná inštitúcia, akou je EBOR (ang. EBRD). Od roku 1993, či 1994 (podľa rôznosti dostupných podkladov) boli akcionármi Poľnobanky. Napriek kreditu svojho mena, sa v prípade Poľnobanky, správali ako podvodník a malé decko (ako inak sa dá nazvať skutočnosť, že po určitých „akciách“, z webu odstránili dokumenty, ktoré dokazujú podivné praktiky okolo Poľnobanky? Naviac sa bezostyšne podieľali na „krádeži“, formou zvýšenia hodnoty ceny jednej akcie Poľnobanky v roku 1995).

Nádej je krásna, ale realita bola tvrdá a bolestivá. Hlavou sa mi napríklad víria spomienky na jeden rok. V tom roku som mal na aute taký vysoký počet autohavárií, že majiteľ autoservisu, kde som si zvykol nechať opravovať auto, mi už pri predposlednej oprave sám ponúkal zľavu na opravu. Bol som jeho najčastejší zákazník v tom roku. Ani v jednom prípade som dopravnú nehodu nezavinil ja; ja som len na opravy vyhadzoval ťažko nadobudnuté peniaze. V súvislostí s autom mám aj druhý rekord.
Nebol to rekord jedného roku, ako v prípade škôd na aute. Jednalo sa o počet „búračiek“ s príslušníkmi polície, vojska, proste ľudí, čo mali špeciálnejšie papiere, ako som mal ja. V týchto prípadoch som mal byť vinníkom nehody ja. Ak máte chuť, posúďte sami, ak nie, preskočte nasledujúce dva odseky. Prvá „búračka“ sa udiala v Trenčíne pred budovou súdu. Ja som odbočoval vľavo, na parkovisko pri obchode a keď som bol už na druhej (ľavej) polovici cesty, mimoriadne silno do mňa nabúralo iné auto. Po náraze odletelo za chodník na ľavej strane cesty. Mladý suverénny muž tvrdil, že on sa ponáhľal a ja som mu skrížil pri predbiehaní cestu. Svedok tvrdil, že blinker som mal zapnutý už prv, ako bola hranica budovy súdu. Ja som tvrdil, že on musel zrýchľovať nad povolenú rýchlosť v meste, keďže pri mojom rovnom smere jazdy pred začiatkom zatáčania vľavo, som ho videl v spätnom zrkadielku a vtedy bol len kúsok za križovatkou. Alebo ďalšia nehoda. Ideme v aute s rodinou. V Ružomberku nás zastavilo červené svetlo na semaforoch. Sú tam dva jazdné pruhy, boli sme jedine auto, čo na nich stálo. Čo by sa už v takomto prípade mohlo stať? A stalo sa. Po rovine odzadu sa rútilo auto, vodič nevidel nie len červené svetlo, ani stojace červené auto, v jednom jazdnom pruhu. Prásk s jeho autom do nás …. A posledná čo spomeniem, je raritou a asi by som sa nemal priznávať. Ale aj ja si konečne dovolím to, čo si dovoľujú ľudia v službách štátu. Najprv si počkám na uplynutie zákonnej lehoty a potom … kľudne sa aj priznám (nemám možnosti, čo má štát, že jemu niektoré lehoty „trvajú“).
Bol som v Banskej Bystrici. Išiel som si tam vybaviť vlastné záležitosti a pri tej príležitostí som viezol jedného starého pána s dcérou do nemocnice na kontrolu. Po príchode do BB každý z nás išiel vlastnou cestou s tým, že oni mi popoludní zavolajú na mobil, aby sme sa stretli a spoločne aby sme išli nazad. Po vybavení mojich záležitostí, som si dohodol obed s bratrancom mojej sesternice. Na autách sme sa doviezli pred jednu „reštiku“, kde sme sa išli naobedovať. Lenže … Ako sme sa blížili každý na svojom aute k „reštike“, zazvonil mi mobil. Automatický som ho zodvihol, bez pohľadu na display, kto mi volá. Vypočul som si mužský hlas, ktorý mi oznamoval veľmi zlú a nepríjemnú správu. Potom hneď zložil. Moja reakcia? Z auta som vystupoval „študujúc“ mobil. No a čo už, každý raz musí zomrieť. Tak si dám aspoň parádny obed a ako odsúdenec pri poslednej vôli si dožičím aj pivo. Jožko sa veľmi čudoval, keď sme si objednávali a veru si aj poznámku o mojom šoférovaní a pive neodpustil. Neviem, čo som mu všetko odpovedal, veď som bol plný emócií. Obed prebehol a ozvali sa mi aj „spolujazdci“ s informáciou, že už môžeme ísť nazad. Stretli sme sa a traja sme vyrazili na cestu späť. Sťaby diaľničná cesta, ktorá nebola diaľnicou okolo Hronskej Dúbravy, bola tým osudným miestom. Aj 80-kou som dobehol dva, za sebou idúce, nákladné auta. Dal som smerovku a keďže tento úsek je v jednom jazdnom smere dvojprúdovka, bez problémov som ich išiel obehnúť. Ale chyba lávky. Len čo som bol na úrovni zadného nákladného auta, to mi začalo krížiť cestu. Okamžite som skočil na brzdu. Podarilo sa mi zbrzdiť, ale pohľad do spätného zrkadielka ma presvedčil, že som ešte nevyhral. Nasledoval silný náraz zo zadu. Mal som svoju váhu a sedadlo vodiča sa zlomilo. Spadol som na zadné sedadlo a fyzikálne sily mi zhodili okuliare z nosa, ako aj ma vrátili do sedacej polohy vpredu na zlomenom sedadle. Jediným šťastím bolo, že takýmto spôsobom som mal opäť ruky na volante a nohu na brzde. Pomaly brzdiac som zastavil. Auto, čo do nás narazilo, tiež dopadlo zle. Ale potom, ako mi spolujazdci podali z tváre uletené okuliare a dvaja sme vystúpili z auta, obaja sme videli to isté. Za autom, čo do nás nabúralo zastalo tmavé auto. Vystúpili z neho traja chlapi. Dvaja vytiahli vodiča spoza volantu a naložili ho do tmavého auta. Tretí si sadol za volant nabúraného auta a po chvíli vyšiel von. To ja som sa už priznával spolujazdkyni, že som mal podivný telefonát a na jeho základe som si dal pivo. Takže ju prosím, keď príde polícia, aby sme im tvrdili, že šoférovala ona. Prišiel jediný policajt a napriek skoro „totálke“, raz dva bolo všetko “zdokumentované”. Len ona údajne pre neplatný „vodičák“, sa ešte musela zastaviť na obvodnom oddelení polície.
Snáď k tomuto ešte jednu vetu musím napísať. Čo myslíte, koľkokrát pri rôznych dopravných nehodách, sedeli v aute moje deti?
Toľkoto stačí napísať z jednej oblasti. Možno fakty zo sféry aut nesúvisia s bankou, možno ani iné fakty nemajú s ňou žiadny súvis, ale ak sa život človeka odrazu nachádza niekde inde, ako život ostatných spoluobčanov, v niečom to svoju príčinu má. Kto je oprávnený a fundovaný odhaliť príčinu? Občan sám len v niečom môže. A ak sa občan s dôverou obráti na kompetentných a tí …
Stručne uvádzam najpodstatnejší bod mojej interaktivity s bankou, bod, ktorý preukázateľne a dokázateľne s bankou úzko súvisí a pritom zásadne zmenil môj život.
Ako dokazujú slová Ing. Lámoša z roku 2011, v minulosti riaditeľa Žilinskej filiálky Poľnobanky. Poľnobanka sa v roku 1996 rozhodla „riešiť niektoré svoje problémy“ neštandardným spôsobom. Citát z jeho slov: „Nepamätám sa už veľmi na detaily , ale domnievam sa, že v tom období sme boli na porade informovaný GR Pósom, že banka bude riešiť problémové úvery presunom na “spriaznené ” firmy , lebo to urýchli vymožiteľnosť. S tým, že pokiaľ tieto firmy budú potrebovať financovanie, poskytne ich miestne príslušná filiálka. S tým, že rozhodnutie sa bude robiť v predstavenstve a riaditeľ (filiálky dostane písomný príkaz aby v budúcnosti riaditeľom nehrozili akékoľvek problémy). Takže tak sa riešilo Credo. Priznám sa, že v tom čase som veril, že Predstavenstvo banky robí všetko v záujem banky.“ A Credo, IČO: 31571476 bola firma, ktorú som zo dňa na deň vlastnil ja. Že ku vlastníctvu firmy jediným človekom je nutná notárska zápisnica, že na platný právny úkon je nutnou podmienkou, aby ešte aj súd vykonal právny úkon slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, to nikoho zo štátnych úradníkov nezaujímalo. Taktiež nikoho z ľudí v štátnych službách nezaujímalo, že neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom, odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Veď len ľudia v štátnych službách môžu urobiť aj to, čo nakoniec urobili s Credom!
Vďaka banke, som mal po 1.8.1996 zničené a zmenené všetko. Keď dnes vidím politikov s deťmi na bilbordoch, je mi ťažko. Aj ja mám detí, lenže čo asi museli žiť moje deti so mnou? Najlepšie o tom vypovedajú slova z listu, ktoré napísala moja dcéra mojej mame. „Prečo ti to píšem? Lebo v tvojom vlastnom záujme by som ho dotlačila do doriešenia si jeho papierov, nakoľko rátaj s tým, že ho budú hľadať rôzne skupinky a samozrejme aj polícia a prvé miesto, kde ho budú hľadať, keď už u nás nemajú dôvod, budeš ty ako jeho mama. No a takéto návštevy naozaj nie sú dobré pre zdravie a psychickú pohodu človeka, je to veľmi nepríjemné a ešte sa potom dozvieš, že to robí pre teba, aby ťa ochránil …“.
Bohužiaľ, za rôzne dôsledky z činnosti banky! V liste z Úradu vlády, niet ani slovka ospravedlnenia, ani slovka ľudského pochopenia pre obeť trestnej činnosti. Úrad vlády sa hrá na neznalého skutočnosti v Poľnobanke.
Vo väzbe na adresáta listu (listu, ktorý mne bol daný na vedomie) a čas, kedy banka bola vo vlastníctve štátu, uvádzam. Diali sa v banke skutočnosti nezlučiteľné s morálkou a zákonom (roky 1990 – 2006). Následne, úplne ironický vyznieva z listu nasledujúca pasáž: „na priame vybavenia (prešetrenie písomného svedectva a získanie nových dôkazov od autora korešpondencie) a na písomnú odpoveď pisateľovi listu. Zároveň si Vás dovoľujeme požiadať o zaslanie spätnej informácie … do Kancelárie predsedníčky vlády SR.“.
Ja si s hlbokou bolesťou v sebe, nad listom aj uvedomujem. Od 17. októbra 2005 do 4. júla 2006 bola Iveta Radičová vo vláde M. Dzurindu ministerkou sociálnych vecí. Ta vláda prijala dňa 14.12.2005 Uznesenie č. 982/2005 k návrhu na zaradenie 1,09% majetkovej účasti štátu na podnikaní spoločnosti UniBanka, a.s….
Uvedené znamená, že na konci bankovej story Poľnobanky sa osobne podieľala aj Iveta Radičová. A začiatok bankovej story? Vďaka iniciatívnej zmene Ústavy SR, významnú úlohu pri konaní dnešnej vlády zastáva aj pán Ivan Gašparovič. Práve tento Ivan Gašparovič bol Generálnym prokurátorom od od 24. júla 1990 do 2. marca 1992. Vďaka voľbe občanov, dnes je p. Gašparovič prezidentom Slovenskej republiky a jeho prezidentskú kanceláriu vedie p. akademik JUDr. Milan Číč.
Dobové informácie o Slovenskej poľnohospodárskej banke, ú. s. (v skratke SPB, ú. s.), ako sa banka v čase svojho vzniku volala, hovoria, že 284 zakladateľov upísalo základný kapitál vo výške 295 miliónov, 600 tisíc Kčs. Valné zhromaždenie, ktoré sa konalo 26. júna 1990, upísalo menej ako zákonom požadovaných 300 mil. korún a preto schválilo aj ďalšie upisovanie akcií, do úhrnnej výšky 400 miliónov s termínom ukončenia do 31. 12. 1990.
Čerpané od: Theis, Jozef; Názov: Banková roľa pre slovenský vidiek: Slovenská poľnohospodárska banka v druhej tretine prác; Zdroj: Roľnícke noviny . – Roč. 45, č. 199 (25. 8. 1990), s. 3
Nie po roku 1990, akoby tomu nasvedčoval dátum konania prvého Valného zhromaždenia, ale už okolo 6. 12. 1989, t.j. v revolučnom období „Nežnej revolúcie“, sa začala formovať Slovenská poľnohospodárska banka, ú.s.. Túto skutočnosť priamo potvrdzuje slová Ing. Pósu, aj článok JUDr. Theisa. O previazanosti banky s komunistickým režimom svedčí rad faktov. Bolo by možné zakladať banku bez aktívnej, ako aj finančnej účasti nemorálneho komunistického systému a ľudí slúžiacich tomuto systému? Kedy bol Ing. Pósa vybratý (a nielen on) do funkcií v banke a kým?
Vláda, na čele s akademikom M. Číčom (od 12. 12. 1989 do 27. 6. 1990), údajne ktorej úlohou bolo pripraviť prvé slobodné voľby, ukončila svoj mandát jeden deň po ustanovujúcom Valnom zhromaždení banky – SPB, ú.s.. Banka, o ktorej vzniku rozhodol komunistický systém, banka, ktorej hlavným akcionárom bol štát a ktorá hlavnú časť finančných prostriedkov získala od štátu, začala na Slovensku pôsobiť vďaka vláde M. Číča.

Môže niekto, zo štátnych služieb SR, objektívne a nezávislé konať v prípade bývalej Poľnobanky?  Môže!!! Štát ostáva, len vlády sa menia. Verím, že raz príde deň, keď vláda a prezident Slovenskej republiky už nebudú horší, ako zvieratá! Len na našom výbere záleží, kedy ten deň nastane …


Info pre všetkých, čo majú v láske ľudové piesne

26.09.2013

Už dnes (vo štvrtok 26.9.) sa začína v Nadlaku (Rumunsko) 15-tý ročník festivalu ľudovej piesne. Dnes sú na programe skúšky súťažiacich sólistov s orchestrom. Súťaž v troch vekových viac »

Podnikanie, škola jazykov a marketingu, zamestnanie,

16.09.2013

ale aj príležitosť na zárobok pre päťdesiatnikov, businesstrenažér, strategická hra, celosvetová komunita a ďalšie možností rôznych zmysluplných aktivít na nete. Je len na Vás, čo si viac »

Bratia Češi, závidím Vám pána Nečase!

17.06.2013

MUDr. Rath z väzenia vypisuje blogy. Neviem o žiadnom blogerovi na Slovensku, ktorý má možnosť z basy vypisovať blogy. V určitých chvíľach dúfam, že budem na Slovensku prvý! Totiž, poznám viac »

Donald Trump

Trump vyhlásil bankovú blokádu KĽDR

21.09.2017 22:43

Banky budú stáť pred jasnou voľbou - buď obchodovať so Spojenými štátmi, alebo so zločinným režimom v KĽDR, vyhlásil Donald Trump.

rakka, syria

Arabsko-kurdskí ozbrojenci strieľali na sýrske jednotky vlády

21.09.2017 22:31

Ak sa takéto incidenty zopakujú, Rusko podnikne príslušné kroky, varovala Moskva Washington.

LOREAL-BETTENCOURT/

Zomrela najbohatšia žena sveta Liliane Bettencourtová

21.09.2017 20:50

Vo veku 94 rokov zomrela vo Francúzsku podnikateľka a dedička kozmetickej spoločnosti L'Oréal Liliane Bettencourtová.

maria

Hurikán Maria si na Dominike vyžiadal najmenej 15 obetí

21.09.2017 20:45

Dominika bude podľa jej premiéra potrebovať "všetku pomoc, ktorú svet dokáže poskytnúť". Je podľa neho zázrak, že počet obetí nebol ďaleko vyšší.

vver

Tu sa snažím našepkať, zašepkať ... a niečo dať.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 24
Celková čítanosť: 45562x
Priemerná čítanosť článkov: 1898x

Autor blogu